Dnes večer som bol na prezentácii knihy o P. Augustínovi Krajčíkovi CSsR. Poznal som ho, bol to náš domáci priateľ.
Odvážny človek, ktorý vedel čo chce. Predošlý komunistický režim sa ho snažil prevychovať, nepodarilo sa to. Dlhé roky za to bol väznený, štátny súhlas na vykonávanie svojej práce misionára mu v 1971 opäť vzali. Tento rok je storočnica od jeho narodenia.
Pamätám sa na obnovu jeho činnosti v Podolínci. Prišiel do Podolínca a nadväzoval na trosky predošlého pôsobenia. Pôvodne škola s krásnym barokovým kostolom bola centrom Piaristov pre Rakúsko - Uhorsko a Poľsko. Piaristi mali na našom území viacero škôl vynikajúcej kvality. Po ukončení I. svetovej vojny maďarskí pátri odišli a kláštor predal za symbolickú cenu vtedajší provinciál piaristov p. Branecký redemptoritom. Kláštor slúžil ako sústreďovací počas likvidácie reholí v známej barbarskej noci. Neskôr bola v objekte pomocná škola, kostol opustený, okná porozbíjané a v kostole plno holubacieho trusu. Býval na fare. Behom veľmi krátkej doby sa kostol začal používať, ľudia spontánne prichádzali pomáhať. Krátko na to mu odobrali štátny súhlas a zakázali vstup do okresu Kežmarok.
Totalitný režim si myslel, že môže všetko. Aj zakázať niekomu kam môže ísť. Napriek tomu nádej vyplývajúcu z každej chvíle života žitého na plno a preto premieňajúcu na trvalú radosť prinášal RAK, redemptorista Augustín Krajčík. Takto sa podpisoval.