Verdi sa stal symbolom národného odboja vo veľmi spletitých dobách zjednocovania Talianska pod prvým kráľom Viktorom Emanuelom. Verdiho meno slúžilo ako skratka „Vittorio Emmanuele Re D'Italia“. Vzniklo mnoho kurióznych situácii, keď polícia nevedela čo si počať s nápisom, ktorý bol mnohoznačný. Nie len dnes, už aj vtedy zatierala revolučné nápisy.
Už treťou operou sa stal Giuseppe Verdi jedným z najznámejších skladateľov. Zbor zajatých z opery Nabuco sa stal tajnou hymnou mladých Talianov už počas skúšok pred premiérou 9.marca 1842 v milánskej la Scale. Povráva sa, že na „študijnej“ ceste mu v púšti ťava niesla klavír, aby mohol komponovať.
Verdi ako muž ľudu, ale aj najfajnovejšieho umenia bol podľa vyjadrenia dnešnej mládeže „in”. Poznanie života zakomponoval do Falstafa, jednej z posledných operných postáv, ktorému vložil do úst: všetko na svete je márnivosť.
Giuseppe Verdi a náboženstvo, to akosi nejde dohromady. Veľký skladateľ povedal svojmu bratrancovi „drž sa ďalej od kňazov”. Zakázal prítomnosť kňaza na svojom pohrebe. Družka a neskôr manželka Giuseppina Strepponi popísala jeho vzťah „nepovedala by som ateista, ale rozhodne žiadny presvedčený veriaci“.
Napriek tomu Verdi robil to, čo zvyknú veriaci nazývať láskou k blížnemu. Bol dobrodincom do tej miery, že rozdal viac, ako zarobil. Podporoval robotníkov, roľníkov v biede, financoval vzdelanie deťom z chudobných rodín. Založil „Casa di Riposo“, do dnes existujúci starobínec pre spevákov a hudobníkov v Miláne, kde sa nachádza aj jeho hrob. Verdi založil nemocnicu, do ktorej mali kňazi povolený vstup len vo výnimočných prípadoch. Sám mal veľmi jednoduché požiadavky, na starobu si kúpil statok, ku ktorému viedla dlhá alej sliviek.
Postoje Verdiho dnes nebudia vášne. Za jeho života to však bolo čosi iné. Mnohí nechápali, ako je možné dať spolu cnosti a neverectvo. Giuseppina Strepponi, ktorá mala stále pred očami veľducha dáva na to správnu odpoveď, „niektorí ľudia potrebujú pre cnosti vieru a Boha. Iní, ktorí sa tak isto dodržiavajú najvyššie morálne postoje sú šťastní, keď neveria.“
Pri tomto postoji si pripomínam, to čo napísal nedávno pápež František v otvorenom liste: Je načase, aby sa veriaci a neveriaci spoločne angažovali. Doslova píše, že „pri otázke neveriacich ide o počúvanie vlastného svedomia. Hriech je tak isto aj pri neveriacom, pokiaľ koná proti svedomiu. Počúvať ho a sa ním riadiť znamená rozhodnúť sa pre spoznané dobro alebo zlo. A od tohto rozhodnutia závisí dobro alebo zlo nášho konania.“