Referendum je štandardný nástroj parlamentnej demokracie. Otázky posúdil Ústavný súd, ktorý je pre mňa autoritou. Jednu otázku vylúčil, teda nie je len bábkovou inštitúciou. Teda tvrdenie, že je proti ľudským právam, neobstojí.
Argumenty, že sú to vyhodené peniaze? O čo je toto referendum drahšie ako to, čo bolo v roku 2010 a ktoré iniciovala SaS? Bolo neúspešné pre neúčasť. Dnes si dovolí poslanec Národnej rady pán Poliačik za SaS odrádzať od účasti. To si nezrátal na prstoch svojej ruky, že jeho argumenty sú na vode? A aj ich bývalí kolegovia vyskakujú. Ani oni nie sú jednotní.
Podobne aj iní politici a verejné osobnosti, ktoré majú dohliadať na ľudské práva dávajú také vyhlásenia, ktoré vedú k znemožňovaniu slobodného vyjadrenia názoru. Nielen dnes, ale aj v budúcnosti. Lebo referendum je o slobode. A o akceptovaní druhého.
Aj o slušnosti. To, že akceptujem druhého ešte neznamená, že musím s ním súhlasiť. Preto, ak má iný názor, tak mám na to priestor v referende. Nemusím mu nadávať a zároveň o sebe vyhlasovať, aký som perfektný. Lebo tým zťažuje pozíciu slušným.
Vždy sa nájdu slušní ľudia. Ale aj taká skupina, že z nej ide strach. Mám veľa priateľov v Nemecku. Veľa sme sa rozprávali o národnom socializme. Jeden z nich mi viackrát povedal, že nevie pochopiť vlastného otca, vzdelaného muža, stredoškolského profesora, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do Wehrmachtu. Padol v prvom týždni vojny, zanechal 4 malé siroty.
Aj ja mám strach. Lebo tak, ako som bol vylučovaný z príprav Stratégie ľudských práv a dodnes sa pýtam prečo? Lebo do dnes som nedostal napriek mojím otázkam odpoveď. Asi preto, lebo som poukazoval na menšinu mnohodetných rodín so zodpovedným rodičovstvom, ktorá je zo všetkých obyvateľov najviac ohrozenou chudobou, hoci je medzi nimi polovica rodičov s vysokoškolským vzdelaním? To sa niekto bojí, že ohrozíme ich „ľudské práva“? Tým, že poukazujeme na to, že naše deti zabezpečujú spoločnú budúcnosť nás všetkých a na to, že my sami budeme trestaní v dôchodku chudobou za odmenu, že sme investovali do spoločnosti?
Ale tak isto mám strach z toho, že mi niekto bude nadávať a postaví moje deti uprostred ostatných – ako si to oblečený, to tvoji rodičia nemajú ani na nové šaty? Čo vy na to pán sused?
Nehovorím len tak. Lebo naše deti stáli viackrát na pranieri, dokonca aj v škole pred tabuľou. Napriek tomu všetky majú primerané vzdelanie a sú zamestnané. Máme ich 11. Len či budú môcť žiť v tejto krajine?
Aj o tom budeme rozhodovať 7.2.2015