Protesty, články v novinách, kampaň, triedenie ľudí na pravoverných a tých iných, podpora rôznych sexuálnych menšín, či väčšín, no hrôza, asi Sodoma, možno aj Gomora! O čo vlastne ide?
Narodili sme sa ako pohlavné jedince, teda rozmnožujúce sa pohlavne. Príroda to takto vymyslela dávno a má na to dôvody, slúži to na eliminovanie nedostatočnosti. O tomto je veľa múdrych kníh a aj väčšina z nás má aké, také skúsenosti v tejto oblasti. Či už ako splodení, alebo ako plodiaci. Človek by však nebol človekom, keby nezačal špekulovať. Je to tak ľudské, že niekedy sa len pozastavujeme, čo vymyslel.
Žena v spoločnosti vždy mala iné postavenie ako muž. Je to dané biológiou. Skrátka, väčšinou je žena krajšia ako muž (pre väčšinu mužov) a muž je väčšinou silnejší (tiež pre mužov). Okrem toho žena je prispôsobená na počatie dieťaťa v spolupráci s mužom, ale aj na následnú ochranu, výživu. Muž týmito danosťami nedisponuje. Odkázaní sú jeden na druhého. Tvrdiť čokoľvek iné je hlboko neľudské. O tomto nie je ale reč. Reč je o tom, že žena bola pokladaná za podriadenú mužovi. Niektorí to považujú za správne dodnes. Je zaujímavé, že práve kresťanstvo, tým, že hlásalo rovnocennosť duše pred 2000 rokmi radikálne zmenilo postavenie ženy. Už to nebola slúžka, ale rovnocenný partner.
Občas počúvam, že rodová rovnosť je rovnosť mužov a žien, taká, že som chvíľu muž, potom žena, možno potom aj taká žena, ktorej narastie namiesto nôh plutva, ako je v prístave v Kodani. Týmto sa nezaoberám, toto prenechávam sci fi, hoci práve tu je najviac ideológie. Žiaľ, stále sa objavujú snahy o tento uhoľ pohľadu, deťom dávame si vybrať čo chcú byť a verejnosti vnucujeme názory, že je lepšie ak dieťa vychovávajú dvaja ....
Musím usmievať, keď počúvam argumenty, že kresťanstvo potláča ženu. Stačí sa pozrieť na oficiálne učenie či už katolíkov, alebo protestantských cirkví. Na druhej strane je pravdou, že stále je veľká skupina ľudí, ktorá sa vydáva za kresťanov, a ktorá by videla najradšej ženu iba ako oddanú rodičku veľkomožného pána, výkvetu stvorenstva. Títo robia medvediu službu nie len kresťanstvu, ale predovšetkým sebe, lebo svojimi postojmi sa urobili neschopní zažiť lásku (vrátane manželskej), ktorej základná vlastnosť je dávanie sa. Predsa otrokyňa sa nedáva slobodne!
Ak sa témou dňa stala rovnosť príležitostí pre mužov a ženy, tak je tu iste dôvod. To, že ženy nemali hlasovacie právo nie je len výsledok toho, že neboli v politike. A že niektoré ženy sa výborne vyznali v politike, nám potvrdzuje história. Niektoré pozitívne, iné negatívne. Anna Stuart, Jana z Arku, Katarína Alexandrijská, alebo Terézia veľká. Len niekoľko mien zo stredoveku, či staroveku, ktoré výrazne ovplyvnili beh dejín.
Tak, ako pre rodovú rovnosť nemôže byť argument rovnakej práce. Poznáme veľmi dobre snímky zo stavieb železníc v Sovietskom zväze, kde nad dvadsiatkou žien s lopatami stál predák fajčiaci machorku. Vsjo ravno! Preto dnes platia obmedzenia fyzickej námahy pre ženy. Jedným z dôvodov je aj ochrana klíčiaceho života. Aká je prax? Predsa sa pozrite do Európskeho parlamentu, kde už 7 rokov čaká na schválenie smernica na ochranu tehotných a dojčiacich žien! Alebo keď inšpekcia práce si nevšíma podmienky práce žien. Spýtajte sa pokladníčok v obchodných reťazcoch na podmienky práce. Nezabudnite sa spýtať aj na harasment. Odpovedať asi nebudú veľmi chcieť, a to ani mimo kameru. Samozrejme, že ich zamestnávatelia podmienky porušujú, keď niet sankcií.
Rodová nerovnosť, áno, nepomýlil som sa, je najčastejšia pri priznávaní rodičovských práv. Keď pred rokmi som kritizoval vystúpenie predstaviteľky European Women´s Lobby (ktorého som členom), tak som sa pýtal, prečo 90% detí pri rozvodoch je prisúdených matke? Alebo snáď mi niekto chce tvrdiť, že 90% rozpadov manželstiev zapríčinili manželia?
Kultúrny boj o rodovú rovnosť má aj iné rozmery. Načrtnem niektoré. Neplatená práca – mnohé dokumenty na rôznych úrovniach – od európskej až po OSN, medzi tým OECD, hovoria, že neplatená práca má hodnotu. Čo to je neplatená práca? Neplatená práca je prácou, ktorá je vykonaná v prospech spoločnosti, a je pre ňu bezpodmienečne potrebná, ale nie je ohodnotená. Paradoxom doby je, že napriek tomu, že nie je ohodnotená, má veľmi vysokú hodnotu. Rôzne odhady (Nemecko) hovoria, že 25 až 35% práce v spoločnosti je neplatená práca. Kto ju vykonáva? Sú to predovšetkým rodičia pri príprave novej generácie, teda najmä pri starostlivosti o dieťa. Teda predovšetkým matka. Opatera starších členov rodiny spravidla spočíva na pleciach žien. Tu je jeden z dôvodov nerovnováhy, feminizácie chudoby. Teda ak hovoríme, že ženy majú podstatne nižšie príjmy, tak v rámci spravodlivosti musíme povedať, že to je u nás okolo 21% menej za tú istú prácu, ale aj preto, lebo štát zneužíva ženy neplatenou prácou.
Ako prejav štátneho sexizmu najhrubšieho zrna považujem výraz materská dovolenka a rodičovská dovolenka. Lebo staranie sa o našu spoločnú budúcnosť nazvať dovolenkou je znevažovanie ľudskej podstaty.
Postupne sa dostávame k podstate kultúrneho boja. Ako otca, predstaviteľa mnohodetnej rodiny ma mnohí zaradia. Možno medzi bigotných, možno medzi nezodpovedných, hlúpych alebo neviem ešte kam. Len málokto to trafí a zaradí ma medzi šťastných. Dokonca medzi veľmi šťastných. Lebo deti sa nám vydarili, sú schopné vnímať potreby iných. A to bez náročného scitlivovania (toto je odborný názov na prestavbu spoločnosti, aby bola vnímavá na potreby žien, ktoré sme im odňali). Vážia si manželky, chodia pre deti po zamestnaní do škôlok a škôl, šantia s deťmi. Netreba im vysvetľovať zo strany štátnej moci, že ženy sú vystavené sendvičovitému zaťaženiu (zamestnanie a potom doma druhá šichta), že nesmú ženy týrať a na ne kričať – tomuto sa hovorí násilie na ženách. Ak si uvedomujem zaťaženie zamestnaných žien s deťmi, potom najväčším násilníkom je štát. Lebo si matku oceňuje 203,20 eur mesačne. Dieťa 23,52 eur mesačne. Ak žena, matka, ktorá ráno dá dieťa do záložne (škôlky, jasieľ), a potom večer unavená sa mu venuje, lebo je odkázaná na zárobok, tak môže iba závidieť tej, ktorá je ešte doma s dieťaťom. Len tak mimochodom, výskumy ukazujú, že ženy, ktoré majú deti, by si priali mať ich o 0,75 až 2,1 viac, ako reálne majú. Teda ak štát nie je terorista, tak by im to mal umožniť namiesto nariekania, že máme demografickú zmenu (opäť sa bojíme veci nazvať pravým menom – teda, že sa nám jednoducho nerodia deti). Ak ma teraz niekto obviní, že som tradicionalista, tak mu to odpustím. Lebo v mene pokroku som bol obvinený nie raz. Minule profesorkou z Francúzska pri mojej otázke o vhodnosti zaškolenia detí od narodenia do dvoch rokov pri riešení medzinárodného výskumného projektu Family Platform, že ženy posielam ku šporáku s varechou. Jasne formulovaná ideológia! Pritom som nikde nepoložil otázku ohľadom ženy, ale dieťaťa. Aj dieťa má svoje práva a tie by sme mali rešpektovať! Vysokoodbornú debatu som rýchlo ukončil mojou poznámkou, že patrím ku generácii, ktorú dávali do jasieľ po 6 týždňoch, lebo naše matky boli dôležitejšie pri budovaní svetlej komunistickej budúcnosti za strojom ako pri dieťati. Mojim vrstovníkom tŕpnu z toho do dnes zuby, aj po vyše 60 rokoch.
So štátnou mocou vychádzam dobre. Nemôžem sa sťažovať. Ozaj nemôžem.
Mnohí sa pýtajú, prečo som nespokojný? Nuž preto, lebo nechceme pochopiť, že sociálna politika nie je rodinná politika. Lebo, ak mi niekto argumentuje, že naša ekonomika to neumožňuje – tak sa pýtam, kto je to EKONOMIKA? To sú občania, alebo .... Potom sa dozviem, že diaľničný tunel, ktorý postavili v Nemecku (Thuringen) s podobnými parametrami ako majú byť naše, dokonca aj za pomoci slovenskej firmy stojí podstatne menej ako na Slovensku (aj s našimi vysokými platmi dosahujúcimi 1/3 nemeckých!), alebo kdesi sa kúpi nejaké CT v súlade so slovenskou legislatívou (nebol porušený žiadny zákon), tak ma ide šľak trafiť. Ešte šťastie, že neviem, koľko peňazí z eurofondov prepadlo a koľko musíme Bruselu vrátiť.
Ozaj, kultúrny boj? Takto som nenazval ja. Tak to začínajú vnímať občania tejto republiky, keď pripravovaná Stratégia ľudských práv neobsahuje zmienku o práve rodičov rozhodovať o charaktere výchovy ich detí (podľa Listiny základných ľudských práv), ale potrebu poskytovania sexuálnej výchovy vrátane antikoncepcie pre deti vo veku, keď im necitlivým „upozorňovaním na riziká sexu“ kradneme detstvo.
Vy sa potom čudujete, že prichádzajú protestovať pred vládu so sviečkami? Ja nie!
