Vidíme, že bezpečnosť nás, občanov je ohrozená. Voláme po sústavne sa zvyšujúcom dozore polície. Sediac na lavičke v parku za Big Benom v Londýne som sa obzeral a len tak som napočítal tuším 11 kamier, ktoré sa na mňa pozerali. Keď som sa pred nedávnom kúpal v otvorenom bazéne kúpeľov, tak sa na mňa „pozeralo" zo 6 kamier, tej, ktorá sa hýbala, som občas zamával. Obrázok kamery vidíme hocikde, sme stále pod dozorom. Ozaj, pretože som pod dohľadom, mám sa cítiť bezpečnejšie? To, že pri vyšetrovaní sa príde na to, kto ma prizabil mi má poskytnúť pocit istoty? Videli sme zábery z Nitry, vieme čo sa dialo, zvýšil sa pocit bezpečia občanov? Myslím si že ani veľmi nie.
Otázka je, či dozor pomáha a hlavne, či bude schopný dlhodobo pomôcť. Zvyšovanie dozoru neodstraňuje príčinu, teda nemení nás, iba zastrašuje. Dozorom nestávame sa lepšími. Ozbrojeným dozorom v metre v Bukurešti síce klesla kriminalita, ale na každú súpravu jeden muž v najlepšej výkonnosti nie je riešením.
Ľudia, ktorí nie sú pozitívne motivovaní, musia sa zastrašovať. Čo je lepšie? Čo prináša dlhodobé výsledky?
Pred niekoľkými rokmi prišli niektoré holandské mestá s programom podpory mládeže a rodičovstva. Výsledkom je zníženie rozvodovosti, zníženie kriminality, zníženie drogových závislostí a predovšetkým spokojnosť obyvateľov. A to všetko s pozitívnym ekonomickým efektom. Celé toto stojí menej, ako dôsledky odstraňovania zla.
Je teda riešenie? Jednoznačne existuje. Spočíva aj v spravodlivejšom rozdeľovaní dobier, ktoré máme k dispozícii. Poskytovaní druhej šance, primeranom vzdelaní, vytváraním vhodných pracovných miest podporovaním školstva, výskumu, investovaním do mládeže hovoriacom o tom, že treba investovať tak isto ako do infraštruktúry, dokonca oveľa viac, lebo mladí sú občania EÚ (program, ktorý rozbehla Európska únia vlani vo februári). Podporovaním rodín, aby neboli vystavované zbytočným tlakom, spravodlivejšou pracovnou dobou, aby boli schopné viacej sa venovať sebe. Povinnosťou štátu je vytvárať podmienky na rovnováhu medzi zamestnaním a rodinným životom. Nie je to len o podnikových jasliach a škôlkach, o spoločnom slávení dňa detí a prezentovaní sa na verejnosti.
Mojou úlohou je klásť otázky, prečo tento rok nemohol byť Európskym rokom rovnováhy zamestnania a rodinného života. Prečo nemohli byť alokované prostriedky na to, aby sme upozorňovali na novodobé otroctvo, ale aj ukazovali riešenia? Prečo do teraz mohlo sa upozorňovať na sociálne problémy EÚ, akými sú chudoba, staroba a medzigeneračná solidarita, dobrovoľníctvo, či občianska spoločnosť, ale pokiaľ ide o rodinu, už to naraz nie je treba.
V januári minulého roka sme mali zasadanie COFACE zamerané na zraniteľné rodiny. Presne v tomto termíne bolo zasadanie Európskeho parlamentu. Volali sme poslancom, presviedčali, aby podporili myšlienku COFACE vyslovenú počas belgického predsedníctva EÚ. Predsa rok 2014 bude 20. výročie Medzinárodného roku rodiny. Našlo sa dosť poslancov, ale boj nebol vyhratý. Komisári a predseda Európskej komisie, pán Barosso. Európsky rok rovnováhy zamestnania a rodinného života nebol podporený. Toto je realita a zároveň pre mňa motivácia kandidovať. Predsa kto viac má rozumieť rodine, ak nie ja, otec veľkej, prosperujúcej rodiny?
